Po stopách nevyjasnenej smrti Alexandra Dubčeka

Ako ste sa dozvedeli o autonehode, ktorej účastníkom bol aj váš otec?

Z rádia. Zapol som si správy a tam vysielali, že havarovalo bledomodré BMW, v ktorom sa viezol otec. Pri nehode utrpel vážne zranenia a previezli ho do pražskej Nemocnice na Homolke. Dosť ma to vystrašilo, ale v tej chvíli mi nenapadlo, že je to až také vážne. Otec dlho zápasil so smrťou. Celé dva mesiace. Až napokon siedmeho novembra podľahol komplikáciám.

Máte podozrenie, že jeho smrť nebola až taká náhodná?

Áno, mám a silné. Samozrejme, že môže ísť o moje osobné pocity, ale nie som sám, kto si to myslí. A nie sú to len nejaké konšpiračné teórie. Myslia si to aj niektorí vysokopostavení ľudia, ktorí do politiky vidia. Napokon, takéto podozrenia vznikajú vždy, keď odchádzajú zo sveta politici predčasne, za tragických okolností.

Čo vás viedlo k týmto úvahám?

Som lekár, chirurg, traumatológ, a teda viem posúdiť takýto stav. Moje návštevy u otca personál tamojšej nemocnice nevítal. Bol som veľmi kritický. Otec sa dostal na oddelenie, ktoré sa vôbec nezaoberalo traumatickými stavmi. Mal nestabilnú zlomeninu chrbtice, čo si vyžaduje operačný zákrok a stabilizáciu zlomeniny. No oni to neriešili. Dohodol som aj odborníkov z Talianska, aj v Brne boli takí láskaví a chceli ho odoperovať, aj v Bratislave, no narazili sme na prekážky a neumožnili nám to. Stále ho len presviedčali, že nech vydrží, vydrží, až napokon po dvoch mesiacoch umrel na zlyhanie vnútorných orgánov. Dovolím si tvrdiť, že to bola nedostatočná, zlá liečba, a možno aj zámerne tendenčná.

Skúsme to z iného, nie medicínskeho hľadiska. Čo považujete za najväčšiu príčinu toho, že mnohým odrazu nevyhovoval?

Myslím, že to bolo v jeho ľudskom charaktere, osobnosti politika. Otec skutočne viac myslel na tých, pre ktorých pracoval a nie na záujmy mocenského establishmentu či svoj osobný prospech. Funkciu bral ako službu národu, ako nástroj na dosiahnutie svojho cieľa, ktorým bol slušný život pre všetkých.

Bol aj horúcim kandidátom na prezidenta ČSFR.

Áno a ako ho potom obviňovali a zosmiešňovali. Tvrdili, že plakal, keď sa nestal prezidentom. To je smiešne. Otec bol tvrdý a silný chlap, vedel, o čom vrcholová politika je. Rozľútostiť ho vedelo len utrpenie a krivda páchaná na bezbranných a nevinných, rozhodne nie to, že mu unikla nejaká, aj keď najvyššia funkcia.

Vy ste ho neodhovárali od toho, aby sa po roku 1989 opäť vrátil na politickú scénu? Predsa, prežil už dosť veľa zlého...

Samozrejme, že som ho odrádzal. Bolo mi predsa jasné, že pri každej veľkej zmene, keď sa doslova lámu dejiny, príde na scénu veľa falošných ľudí, ktorým ide len o svoj vlastný prospech na úkor iných.

On to nevidel?

Videl a veľmi jasne. Vedel, že tá cesta bude veľmi nebezpečná, ale vrátil sa, aby presadzoval záujmy slušných ľudí. Vedel, že aj demokracia sa raz ocitne vo fáze, keď sa aj dobrých ideálov zmocnia ľudia, ktorým ide len o osobný prospech a nie o dobro tých, za ktorých nesú zodpovednosť. Otca k návratu na scénu motivovala práve snaha zabrániť takémuto vývoju. Jeho snom, bol dôstojný život pre každého. Podarilo sa to vo Švajčiarsku, Švédsku, žiaľ nie u nás. A nie je to len otázka vývoja v našej krajine, ale aj v Európe ako takej. V jeho očiach bolo zjednotenie Európy symbolom všeobecného mieru a prosperity. Neviem, aký by mal názor na centralizáciu moci...

Poniektorí ho obviňovali aj z politickej naivity.

Tá "naivita" nebola ničím iným ako silne vyhraneným citom pre spravodlivosť. Myslím, že to mal dedičné. Veď aj jeho otec, môj dedo, zanechal pomerne pohodlný a bezpečný život a prijal výzvu odísť do Kirgizska, budovať tam továrne a zlepšiť tak kvalitu života v týchto zapadnutých a zabudnutých oblastiach Ruska, kde dovtedy domáci žili takmer kočovným spôsobom. Boli to tvrdé podmienky, no neodradilo ho to. Bývali v opustených japonských kasárňach, vo veľmi zlých podmienkach. Veď mnohé z prvej generácie detí, ktoré tam prišli na svet, zomreli na týfus.

Alexander Dubček bol pre národ ikonou demokracie, pre vás však predovšetkým otcom. Ako si naňho spomínate?

Bol veľmi citlivý. Veľmi na neho doliehali starosti iných. Vždy sa pri ľuďoch pristavil, porozprával sa s nimi. Bol nesmierne empatický. No na druhej strane nestrpel lajdáctvo. Mňa, aj mojich troch bratov vždy viedol k tomu, aby sme si prácu urobili precízne, nestrpel, keď videl, že niečo robíme len tak na poslednú chvíľu, v zhone. Tvrdil, že všetko si vyžaduje svoj čas a všetko, aj tú najmenšiu maličkosť, treba urobiť tak, ako sa má. Je pravdou, že domácnosť bola doménou mamy, ale otec si vždy na nás našiel čas a trávieval s nami nezabudnuteľné dovolenky. Bol som s ním v Juhoslávii, pamätám sa na súkromné stretnutie s Josipom Brozom Titom, prešli sme Rumunsko, ale aj Rusko. Tu sme navštívili oblasti, kde žil a pracoval náš dedo - Kirgizsko, Uzbekistan, ale aj Ukrajinu. Pre otca bolo dôležité, aby sme vedeli, ako ľudia žijú a s čím všetkým musia bojovať. Učil nás tak spravodlivosti a empatii.

Počas Pražskej jari ste boli už dospelým mužom, študentom medicíny. Ako ste vtedy vnímali svojho otca?

Doma sa nikdy o politike nehovorilo. On vedel, do čoho ide, a vedel aj za akých nebezpečných okolností, plných rizika. Zobral to na seba, lebo videl veľa nešťastia, chcel to napraviť. Tú zodpovednosť a aj prípadné následky chcel niesť len on sám, nás sa snažil ochrániť.

Ale neochránil...

To je logické. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a následnej normalizácii sa stal verejným nepriateľom. Prišiel o prácu, napokon sa zamestnal ako mechanizátor v Štátnych lesoch, kde zostal pracovať až do roku 1989. No nekomentoval to. Nikdy sa nesťažoval. Dokonca som ho nikdy ani nepočul, že by pred nami nejakým spôsobom hodnotil svojich politických protivníkov. Neosočoval ich, šiel svojou vlastnou cestou. A je len prirodzené, že v tých časoch bola sankcionovaná celá naša rodina. Ja som s čerstvým diplomom z medicíny nemohol dostať miesto lekára, a tak som musel pracovať ako nočný strážnik v jednom bytovom podniku v Bratislave na Tabakovej ulici. Neskôr mi dovolili vykonávať prax, ale nie v hlavnom meste. Upratali ma na vidiek.

Od dodnes celkom neobjasnenej smrti vášho otca uplynulo už štvrťstoročie. Odpustili ste už ľuďom, ktorí mohli stáť za tým?

Neviem, či sa to vôbec dá. Ja len verím, že sa v nich raz ozve svedomie.

Katarína Hanzelová

Foto: archív