MUDr. Karol Laktiš: "MEDICÍNA JE REHOĽA"

Hovorí MUDr. Karol Laktiš CsC, o svojom povolaní, ktoré je vlastne skôr poslaním. Pôvodne chcel byť veterinárom, tak ako jeho otec, no keď mu ten raz povedal, že "Veterina je ťažšia a medicína krajšia", rozhodol sa pomáhať ľuďom.

Doktor Laktiš už takmer štyri desaťročia pôsobí na infenktologickom oddelení Nemocnice akademika Ladislava Dérera v Bratislave. Za ten čas sa stal svedkom veľkých zmien v našom zdravotníctve, tak pozitívnych, ako aj tých menej potešiteľných. My sme sa s ním porozprávali na tému, čo vlastne znamená byť lekárom v prostredí súčasného Slovenska, kam sa posunula medicína, ale aj pacient.

Ako by ste charakterizovali úroveň nášho zdravotníctva v porovnaní s okolitým svetom?

Určite nie je horšie, aspoň čo sa týka odbornej úrovne zdravotníckeho personálu. Možno zaostávame vo vybavení. Budovy nemocníc a priestory, v ktorých sa ordinuje by si vyžadovali väčšiu pozornosť, ale keď máme na mysli samotnú starostlivosť, tak môžem povedať, že je veľakrát aj vyššia ako kdekoľvek inde na svete. Naši pacienti sa napríklad sťažujú na dlhé čakacie doby na vyšetrenie u špecialistu. Ale aj v Anglicku sa čaká na vyšetrenie u neurológa aj niekoľko mesiacov. Alebo tiež skúsenosť z Austrálie. Na ošetrenie prišiel pacient s krvácajúcou reznou ranou na ruke. Na zašitie musel čakať 12 hodín. Lekár uznal, že to nie je život ohrozujúci prípad a uprednostnil závažnejšie prípady. Keby sa to stalo u nás, tak sa to už medializuje palcovými písmenami na titulných stranách.

Máte pocit, že sa zo strany pacientov ide niekedy aj o zneužívanie zdravotníckej starostlivosti?

Áno, niekedy by sa to dalo aj tak definovať. Týka sa to najmä pohotovostnej lekárskej služby. Napríklad na detskú pohotovosť, príde len menšia časť pacientov s oprávnenými ťažkosťami. Zvyšok sú len bežné nachladnutia, alebo problémy, ktoré sa dajú zvládnuť aj pomocou domáceho ošetrenia.

V čom vidíte najväčší prínos zo strany medicíny pre zdravie pacienta?

Určite v povinnom očkovaní. Vezmite si napríklad, že u nás takmer celkom vymizli osýpky, alebo záškrt, lebo vďaka lekárskej starostlivosti bolo u nás zaočkovaných viac ako 95% detí. Hovorím, žiaľ, v minulom čase, lebo "vďaka" rôznym aktivistom, ktorí úplne nezmyselne a medicínsky nepodloženými argumentmi broja proti očkovaniu klesol tento počet pod 95% a tak môžeme očakávať epidémie, na ktoré sme už vlastne zabudli. Chorôb, ktoré sme takto dokázali úplne eliminovať je samozrejme viac. Napríklad aj besnota, ktorá pokiaľ nie je človek zaočkovaný, končí vždy smrťou. Alebo hepatitída typu B. Vďaka očkovaniu klesla u nás desaťnásobne. A nie je to len bežná infekčná choroba, ale často s fatálnymi následkami. Jej zanedbanie môže vyústiť do cirhózy pečene, poprípade aj rakoviny. Možno to vyznie ako paradox, ale na jednej strane sme svedkami odmietania očkovania, no na druhej strane stúpa počet konzumentov rôznych syntetických vitamínových preparátov a výživových doplnkov. Určite to neodporúčam. Ľudské telo je schopné zásobiť sa vitamínmi v prirodzenej podobe, vďaka vyváženej strave. A aj tie rôzne doplnky,ako sú napríklad na redukciu hmotnosti, sú nezmyselné. Obéznym ľuďom by som poradil, že najlepšia cesta ako dosiahnuť ideálnu váhu je, neprejedať sa a hýbať sa. Myslím si, že veľa pacientov si spôsobuje svoje ťažkosti vlastným, nezodpovedným prístupom k svojmu zdraviu. Možno by poisťovne naozaj mohli brať do úvahy spoluzodpovednosť pacienta a zohľadňovať to, či nie je obézny, či fajčí, poprípade konzumuje nadmerné množstvo alkoholických nápojov. To sú všetko zlozvyky, s ktorými si musí poradiť každý sám.

Medicína je veda, ale napriek tomu, akú úlohu v nej zohráva vlastná intuícia?

Veľkú. Dobrý lekár sa od toho priemerného líši tým, že má to, čo my voláme medicínsky nos. Keď je napríklad chrípkové obdobie, tak vám príde aj sto pacientov s týmto ochorením, no medzi nimi je jeden, u ktorého ide o životunebezpečnú meningitídu. Lekár musí vedieť rozoznať, ktorý to je, hoci príznaky v prvom štádiu ochorenia sú rovnaké ako u virózy. Nedá sa povedať, že na základe čoho, ale jednoducho ošetrujúci lekár si povie, tak tento sa mi nepáči a hospitalizuje ho na lôžku, čím mu vlastne zachráni život. To je práve tá intuícia, ktorá veľakrát rozhodne o živote a smrti.

Čo považujete v tomto povolaní za najťažšie?

Pocit zodpovednosti za ľudský život. To je niekedy frustrujúce. Veľakrát sa v noci budím a rozmýšľam, či bolo moje rozhodnutie správne, alebo či som mal postupovť inak. Našťastie sú tu konzultácie s kolegami, vizity a podobne, takže nikdy nejde len o jeden pohľad, ale názor vyjadria viacerí odborníci. 

A naopak, čo považujete za najkrajšie?

Keď vidím, ako sa mi doslova pred očami uzdravuje chorý človek. Večer máte pred sebou pacienta v bezvedomí, naordinujete mu liečbu a ten neopísateľne krásny pocit, keď na druhý deň ráno sa s vami už rozpráva a je mu viditeľne lepšie. Kvôli tomu pocitu, že sa vám podarilo zachrániť ľudský život, sa oplatí znášať všetky ťažkosti, ktoré táto rehoľa prináša.