TAMARA ŠIMONČÍKOVÁ HERIBANOVÁ

"Som vďačná za všetkých, ktorí zveľaďujú naše tradície a uchovávajú všetko to vzácne čo naši predkovia s láskou vytvorili."

Túto krásnu Slovenku vám určite nemusíme predstavovať. Mnohí ju poznáte prostredníctvom jej kníh ako spisovateľku, či už prózy pre dospelých alebo detských románov a taktiež pre prácu v televízii. Nás si totálne získala nielen svojou šikovnosťou ale aj veľkou osobnosťou a prirodzenosťou a sme veľmi radi, že nám ukrojila kúsok zo svojho času a rozrozprávala sa nielen o literatúre ale aj o súkromí a svojej zberateľskej vášni. 

Mnohí vás poznajú prostredníctvom vašich kníh, či už prózy pre dospelých alebo detských románov. Pri písaní pre školákov dozaista autor potrebuje zablúdiť aspoň do spomienok na vlastné detstvo. Ako si naň spomínate vy?

Predškolské obdobie som trávila vo veľkej časti na dedine u babičky. V tom čase ešte žili aj moji prastarí rodičia, ktorí mi radi rozprávali ako svet vyzeral začiatkom dvadsiateho storočia. Hrala som sa s mačkami pod hruškou, zatiaľ čo prababička sedela na nálepe, miesila cesto, pradedko plietol prútené koše. Zbehla som do kurína po vajíčka, zaniesla ich do tmavej studenej komory a vodu do maľovaného porcelánového hrnčeka z čias cisára pána som si naplnila vodou zo studne. Toto bolo moje detstvo, malebné, vidiecke, plné príbehov a ľudových piesní. Keď sa narodila sestra Babsy s rodičmi sme sa presťahovali z Petržalky do domčeka so záhradou pri lesíku. Na toto obdobie si takisto rada spomínam. Celé dni sme sa s Babsy vedeli v záhrade prehrať, raz to bol svet stroskotancov na opustenom ostrove, inokedy sme liečili stromy a kvetiny. Mali sme svoj svet plný rôznych fantázii, dobrodružstiev a zábavy.

Už ako deväťročná ste navštevovali školu v susednom Kittsee. Školský systém tam bol však dozaista trošku iný...

Neviem ako je to dnes, ale v čase kedy som navštevovala základnú školu v Kittsee, charakter tejto dediny a celého slovensko-rakúskeho pohraničného priestoru bol iný. Dnes rakúske územie za hranicami obývajú tisícky Slovákov, v tom čase bolo oveľa jasnejšie kto je doma a kto na návšteve. Začala som do školy v Rakúsku chodiť pár rokov po páde takzvanej železnej opony. V tom čase bola táto škola UNESCO, bolo nás zo Slovenska viac detí, ale i iných krajín. Hlavné predmety ako matematika, nemčina, angličtina boli rozdelené do troch skupín podľa výkonnostných skupín. Mali sme aj predmety ako domáce práce a varenie. Všetky predmety boli v nemeckom jazyku, bola možnosť dvakrát do týždňa navštevovať aj hodiny slovenčiny. Neskôr som prešla na gymnázium vo Viedni, kde už som v rámci výučby so slovenským jazykom nebola v kontakte.

Čo pre vás písanie a literatúra znamená?

Mám rada knihy, ktoré sú akýmsi seizmografom doby, ktoré zachytávajú časopriestor, myslenie a vzťahy ľudí v ňom. Literatúra hovorí aj keď len naznačí a nedopovie, dokonca aj keď mlčí , veď práve v tých bielych miestach sa toho prezradí často najviac. 

Čítate aj malej Emilke?

Emilka prednedávnom oslávila prvý rôčik a tak jej zatiaľ rozprávam príbehy, ale pomáham si pekne ilustrovanými detskými knihami pre najmenších. Keď bude staršia určite jej budem čítať rozprávky, ale ešte nie je v stave aby sa vedela sústrediť na dlhší príbeh.

Napísali ste päť kníh. V roku 2010 uzrel "svetlo sveta" román Predavačky bublín, kde píšete o médiách, korupcii a našej generácii. Aký máte názor na novú generáciu?

A ktorá je tá nová? Generácia X, Y, Zet alebo Net? (smiech). V Predavačkách bublín som sa sčasti snažila sprostredkovať svet bulvárnych médii, nosnou témou však ostáva osud mladej ženy, nedôležitej nevýraznej asistentky, ktorá sa vo svete zameranom na efektivitu, úspech a rýchle výsledky cíti byť stratená. Jej neistoty a pocity úzkosti vyúsťujú do hľadania vhodného psychiatra, vhodného partnera, a vhodného prostredia, kde by dokázala byť spokojná a šťastná. Jej cesta je miestami tragikomická a azda aj kvôli jej krehkému a smutnokrásnemu pohľadu na svet sa s ňou stotožnilo toľko čitateliek.

Sama ste v médiách pracovali, aké máte vzťahy s kolegami z brandže?

Korektné a priateľské. Nikdy som nepracovala v bulvárnom časopise, i keď lajfstajlové printy často balansujú na hranici s prekročením istej hranice intímnej zóny svojich respondentov. V EMME som pracovala vyše osem rokov, napísala som stovky rozhovorov, článkov, reportáží, vďaka práci redaktorky som pocestovala mnoho zaujímavých krajín, stretla osobnosti, ktorých prácu a názory som si vážila. Bola to veľmi pekná práca, ale v jednom momente som nadobudla pocit, že sa chcem posunúť ďalej, že ak sa chcem naučiť v živote viac, musím sa pohnúť zo zóny pohodlia, istoty a príjemnej každodennosti. Pred tromi rokmi som si teda dala prihlášku do Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied a keď mi po prijmačkách oznámili, že som ich úspešne absolvovala, pocítila som veľkú radosť, že otváram bránu do sveta nepoznaného, plného múdrych autorít a vedomostí.

Ako ste sa spoznali s vašim manželom Branislavom?

Vo vydavateľstve, na chodbe, na ekonomickom oddelení. Čakali sme tam pár minút, prehodili pár viet a potom sme začali spolu pracovať. Stali sa z nás kamaráti, kolegovia a jedného dňa sme si uvedomili, že sa máme viac ako len radi.

Ako uznávaný fotograf pracuje aj v zahraničí, veľa cestuje, ako zvládate odlúčenia?

Myslím, že dobre aj vďaka tomu, že sme neustále v telefonickom kontakte. Sú mesiace keď je viac dní v zahraničí ako na Slovensku. Veľmi sa teším, že sa mu tak darí a to, že je odcestovaný beriem ako fakt a daň za to, že sú jeho fotografie publikované v zahraničných prestížnych časopisoch.

Vy sama ste veľmi krásna žena a práve ste sa stali tvárou kozmetickej línie AVON true. Čo pre Vás  znamená krása?

Krása je všade okolo nás. Pre mňa platí, krásne je to, čo je nášmu srdce blízke. Inšpiruje ma krása, ktorú nám ponúka príroda, tá je pre mňa dokonalá. Krásu nachádzam aj vo výtvarnom umení, dizajne, hudbe, literatúre, a predovšetkým ju nachádzam v ľuďoch. Krása je v mojom ponímaní dobro, láskavosť, múdrosť, poznanie. Ale samozrejme všímam si aj estetiku dnešných dní, to akým smerom sa ideál ženskej krásy uberá a som veľmi rada, že v mnohých smeroch je plastická chirurgia na ústupe, alebo lepšie povedané, že výrazné invazívne zákroky vidieť len u určitej skupiny žien. Pre mňa je krásne to čo je prirodzené. Obdivujem ženy, ktoré vedia hrdo a s gráciou starnúť, ktoré sa neboja svojich vrások, naopak vnímajú ich ako dôkaz toho, že ich život bol plný smiechu a emócii.

S manželom ste sa pred vyše rokom stali rodičia malej Emilky. Ako ste vy sama reagovali na to, že budete mamou?

Tak ako väčšina budúcich mamičiek som sa vtedy tejto radostnej správe veľmi potešila, keďže sme bábätko plánovali. Manžel bol takisto veľmi šťastný. Materstvo je pre mňa zmenou stavu, zmenou myslenia a bytia. Zrazu nie som samostatná jednotka, mám zodpovednosť a "ja" stojí za "ňou". Je to prekrásne obdobie plné nehy, lásky, radosti, únavy a trpezlivosti.

Čomu sa (rada) venujete, keď Emilka práve spinká? Ste skôr žienka domáca, alebo radšej píšete...

Keď je Emilka napríklad na prechádzke so starými rodičmi, zväčša sa venujem pracovným povinnostiam, stretnutiam, písaniu. A potom po večeroch sa snažím takisto dohnať to čo nestihnem cez deň. Mnohé veci však odriekam a z pracovnej sféry robím len to čo považujem za zmysluplné a dôležité. Na prvom mieste je pre mňa momentálne dcéra a mnohé veci idú bokom, pretože si myslím, že nie všetko sa dá skĺbiť ak sa majú veci robiť naplno a poctivo.

Emilka je veľmi krásne meno. Vyberal ste ho vy, alebo Vás niekto inšpiroval?

Bola to veľmi milá náhoda, pretože pôvodne sme chceli dať Emilke iné meno. Neboli sme však rozhodnutí, v hre bolo viacero variantov, až asi v siedmom mesiaci tehotenstva mi zavolali naši rodinní priatelia, ktorí majú dve dcérky. Mladšej Vandičke sme s manželom krstní rodičia. Vanda si ma vypýtala k telefónu a oznámila mi, že naša dcérka sa bude volať Emília, že sa jej to snívalo a že už sú dohodnuté. Bolo to pomerne vtipné, ale nakoniec čím bližšie bolo k pôrodu, tým viac som bola presvedčená, že toto meno jej prinesie šťastie.

Veľa ľudí si možno vašu vášeň k folklóru všimlo až prostredníctvom Plesu v Opere, kde ste predviedli róbu, ktorá pozostávala z časti pôvodného očovského kroja. Vy ste však už dlhšie veľkou zberateľkou krojov a ľudových artefaktov. Máte aj nejaké naobľúbenejšie?

Naša tradičná textilná kultúra bola obdivovaná celým svetom už koncom 19. storočia, dodnes je neskutočne bohatá na rozmanitosť, spracovanie, nádhernú ornamentiku, ktorá sa na tak malom území ako je Slovensko vyznačuje úžasnou variabilitou. Mnohí k vzácnemu dedičstvu po našich predkoch nemajú vzťah, kroje končia aj na smetisku. Nejeden raz sa mi stalo, že sa mi ozvali ľudia s otázkou či nechcem nejaké krojové súčiastky čo ostali z pozostalosti, ak ich nezoberiem, vyhodia ich. V oblasti krojov som zanietený laik, vďačná som za akúkoľvek radu, informáciu a preto som vždy rada keď sa nájdu folkloristi a odborníci z odvetvia, ktorí sa radi podelia o svoje vedomosti a skúsenosti. Nedá sa asi povedať, ktorý kroj v zbierke je mojím najobľúbenejším, srdcu najbližšie sú mi ale asi kroje z Hornej stredy, pochádza niekoľko generácii mojich predkov.

A spomínate si na vás prvý kúsok?

Prvý kroj som dostala keď som mala asi desať rokov od babičky z Hornej Stredy, odvtedy sa moja zbierka rozrástla o vyše dvadsať kompletných krojov z viacerých regiónov Slovenska a pár ich mám aj zo zahraničia. Zbieram taktiež slovenské tradičné výšivky, krojové súčiastky, ale najmä informácie o ich pôvode, vzniku, využití, symbolike. Mnohé kroje sa ku mne dostanú v zlom stavu, deravé, špinavé, ja ich potom periem, škrobím, žehlím.

Ako vnímate slovenské tradície vy sama a čo pre vás folklór znamená?

Ako dcéra folkloristov- mama dlhé roky tanečníčka, otec Lúčničiar-som ako malá chodila do folklórneho súboru aj ja. Etymologicky je folklór poznanie ľudu, ale môžeme to vykladať aj ako ľudovú múdrosť. Pochopiteľne ide aj o umeleckú tvorbu, hmotné i nehmotné dedičstvo. Som vďačná za všetkých ľudí, ktorí zveľaďujú naše tradícii a uchovávajú všetko to vzácne čo bolo našimi predkami s láskou vytvorené.

Čo sa Vám na Slovensku najviac páči a akí sú podľa Vás slováci národ?

Tu som doma a som vďačná, že mám šťastie na skvelých, pracovitých, spoľahlivých a inšpiratívnych ľudí v mojom okolí. Sme mladá krajina a práve v týchto posledných rokov sa ukazuje, že s obrovským potenciálom a vôľou ľudí zmeniť to čo nefunguje a odhodlane tvrdo pracovať na tom, aby to tu bolo zajtra ešte lepšie. 

fotografie: Branislav Šimončík; súkromný archív Tamary Šimončíkovej Heribanovej; AVON